Bližšie neurčená štátna inštitúcia. Pracovná doba: veselo beží. Príbeh: skutočný.
Miesto činu: bližšie neurčená kancelária bližšie neurčenej štátnej inštitúcie.
Osoby a obsadenie: šéfka bližšie neurčeného odboru bližšie neurčenej štátnej inštitúcie, jej duševne spriaznená podriadená a dve svedkyne.

Do miestnosti vstupuje šéfka, okolo päťdesiatky, skôr menšej postavy, predsa však vďaka disproporčne robustnému poprsiu (videl som a potvrdzujem) pôsobiaca vcelku mohutným dojmom. Podriadená, žena vekom rovnako zrelá, je v danej oblasti obdarovaná nemenej štedro. Čo je vlastne predmetom sporu, ale k tomu až za chvíľu. Obe ženy, ak niekomu náhodou ušlo, majú jednoducho veľké kozy.

Šéfka vraví: "Počuj Terka, hento tamto, to čo máš za sťahovaciu podprsenku, dusíš v nej tie kozy, tváriš sa, že sú menšie, ale aj tak ich máš väčšie ako ja." A akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete, poťažká Terkin prsník.
"Teraz chyť moje" hovorí, keď má dosť "a uvidíš."

Ako áno ako nie, o chvíľu idú cecky z ruky do ruky a šéfka s Terkou nie a nie určiť víťazku. Spor, spejúci k nepríjemnej vojne poprsí, napokon rozhodne k tomuto účelu vybratá sudkyňa Danka, ktorá ako nestranná osoba vezme objektívne rozhodnutie do svojich rúk. Doslova. Nakoniec tesne, len o prsia, zvíťazí šéfka. Spokojná je však i Terka, lebo veď, hlavne že je koniec pracovnej doby zasa o pol hodiny bližšie.
No povedzte, nechceli by ste pracovať v takejto bližšie neurčenej štátnej inštitúcii?

Tak rýchlo ešte jeden, kým sa mi chce :)

Včera ma v Datarte prepadol pocit náhleho osvietenia ohľadom otázky prečo mi muži vlastne máme tak veľmi radi techniku. Odpovede sú nasledovné:

Pretože technika je logická a tým pádom zrozumiteľná.
Pretože technika, ak správne funguje, robí, čo jej povieme.
Pretože technika, to je presný opak toho, čo sa márne pokúšame pochopiť celý život a je tak vítaným oddychom v tomto náročnom snažení.
Pretože technika, to je buď alebo, áno alebo nie.

Žena, naša večná záhada, je naopak všetko medzi tým...

Nechce sa mi robiť ani nič. Dokonca ani písať nie, tak ani veľmi nepíšem. Už beztak ma dosť znásilňuje svet aby som sa ešte znásilňoval sám. S týmto však, hoci som s aktuálnosťou asi tak 2 týždne pozadu, sa podelím:

Marika Gombitová ako strieborná Slávica.

Úprimne, je to úchylné. Nič proti nej, toto vlastne ani nie je o nej, skôr o nás, či lepšie povedané o tých, čo ju svojimi hlasmi rok čo rok ťahajú na stupne víťazov. Áno, chápem, majú svoje spomienky a právo na svoj hudobný rozhľad škôlkára, ale Marika Gombitová nič nevydáva, nespieva, nikde jej niet. To predsa musí zaregistrovať aj ten najväčší ignorant. Marika Gombitová je, pri všetkej úcte, umelecky de facto mŕtva. Národ si však z bohvieakých dôvodov zamiloval každoročnú akciu s názvom Spomíname na Mariku. Pritom, Marika má úplne v piči. Nás, Slávikov, zdá sa, že celý svet za oknom svojho bytu. Aký zmysel má preto každý rok z akejsi solidárnosti hlasovať práve za ňu, mi zostáva záhadou. Čo takto dať v ankete šancu nejakým mladým babám? Takým, čo aj spievajú, čo sa snažia, čo potrebujú povzbudenie? Ha? Lebo tento slávičí evergreen, ten už je dávno falošný.