Pristavil ma žobrák. Vraj, ako sú na tom otvorené podielové fondy, má tam viazané nejaké prostriedky a keď uplynie lehota, skasíruje majland a dá zasa život do richtiku. A že či mu zatiaľ nedám nejakú tú korunu a pánbožko mi určite požehná.

Normálne vždy čosi dám, na čučo či čo to pijú, neverím totiž na obdarovávanie sociek obloženými rožkami v dobrej viere, že ich tým vyliečim z alkoholizmu. Keď už sú raz v piči, nech sa aspoň na chvíľu cítia zasa dobre.

Siahol som teda do vrecka, nahmatal desinu a už-už som sa ju chystal vytiahnuť, keď zrazu, po všetkom tom šialenstve posledných týždňov, som to zrazu videl inak. Úplne som cítil, ako mi váha koruny narastá v ruke a nezadržateľne ju ťahá späť do môjho vrecka ani čo by bola zlatá. Kurva, teraz je to už celých 30 eurocentov, za to si už človek prikúpi kde-čo a ešte aj auto k tomu. Také bohatstvo ja predsa z ruky nepustím, nie som predsa chuj.

Tak som sa zatváril, že nepočujem a šiel som ďalej. Viem, som sviňa, ale to sa už ľuďom, čo náhle zbohatnú, stáva. Nedá sa nič robiť, prišiel môj čas.