Tak sme to víno čo som bol kúpiť napokon v ten večer aj stiahli a ukázalo sa, že to bol skvelý nápad. Rovnako ako sa poriadne zhuliť a hupsnúť na to. Jeden z tých sexov, keď si v istých chvíľach poviete: "Fúha, to je predsa moja noha! A čo robí tu?" Druhý deň ráno si potom nepamätáte takmer žiadne detaily onoho spektakulárneho zážitku, len občas preblesknú vašou mysľou obrázky pri ktorých by sa jeden zapýril, keby sa jeden hanbil. Ale jeden sa nehanbí a je mu dobre, tak ako to po solídne odvedenej nočnej zábave býva.

Odbočme teraz zdanlivo iným smerom a povedzme si niečo o Justinovi Timberlakovi. Už jeho prvý album Justified bol na párové vyvádzanie v posteli ako stvorený a to sa ani nevolal FutureSex/LoveSounds ako ten nový (pochopiteľne, ak by sa volali rovnako, bol by mierny problém ich rozlíšiť) Čo však chcem povedať: Justin a jeho partička producentov totiž skutočne vedia, čo robia. Ešte aj dĺžka albumu sedí, za hodinu 11 minút v tom máte predohru, hlavné rošošo (tak napríklad v piesni Damn Girl je taká basová linka, až máte pocit, že vás ten veľký, tučný, vyhulený černoch, čo ju hrá, drží za riť a núti vás do rytmu krútiť panvou) i zopár chill-outových slaďákov na bezvládne post-koitálne polihovanie a opätovné nadobúdanie vedomia (napríklad šiesta minúta Set the Mood Right). FutureSex/LoveSounds totiž, podobne ako Afroditky, najlepšie funguje pri sexe. Preto keď v Until the End of Time Justin spieva: "This one's for the lovers, If you're out there let me hear you say Yeah, yeah, yeah", tak to "Yeah, yeah, yeah" skutočne spievate s ním. Lebo je to kurvasexi a tak sa ten album volá a na to ten album je.

"A čo sú to tie Afroditky?" môže sa spýtať Afroditiek neznalý neznámy milovník.
Rád vysvetlím: Afroditky sú voľné dostupné, v lekárni zakúpiteľné pilule s extraktom kôry známeho stromu yohimba (či tak nejak), prikladajúce do ohňa vášne roztúžených (a potúžených) milencov ako brikety. Inými slovami, za takú hodinku vám z nich brní celé telo a za chlapov môžem zodpovedne vyhlásiť, že rozhodne držia isté partie v pozore dlhšie než bežne. Čo isto ocenia všetci zúčastnení a najmä zúčastnéné.

A preto: počúvajte Justina, papajte Afrodity, pite alkohol, huľte, milujte sa a množte sa. K tomu vám pánboh pomáhaj. Amen.

Vyšiel som si na nákup, vlastne som skôr vybehol, lebo o chvíľu už zatvárali. Kúpiť víno na večer, čas sa povážlivo krátil.
Zrazu som zistil že som bez mobilu, bez walkmanu, bez tašky, nebolo na mne nič, čo by ma tlačilo, nič čo by poskočilo pri každom kroku tak, aby som to cítil, nič z toho som si nestihol zobrať. Obklopil ma už mierne zaprášený pocit absolútnej voľnosti pohybu. Jediné, čo mi mohlo znepríjemniť beh, boli kľúče a tie som držal v ruke. A tak som bežal, pevne som ich zvieral a zrazu sa do mňa vmiešal rovnako príjemný pocit totálneho ukotvenia, tu, v pästi som držal symbol všetkého k čomu mám vzťah, čo mám rád a kam sa utiekam. Absolútne voľný a pritom totálne ukotvený. V rovnováhe.

Zrazu mi prídete čudní. Nie vlastnou vinou (teda, ak ste čudní, nejakí podiel na tom asi mať budete), myslím toto celé. No jó, ďalšie zamyslenie sa blogera nad blogom. To tu ešte nebolo. Ale aj tak, ste MI čudní.

Vy všetci čo ste tam, čo toto čítate, čo máte vlastné blogy a ja čítam vás. Čo o vás častokrát viem viac než o mojich blízkych, či s niekym chodíte, spávate, chcete spávať alebo chcete chodiť. Prípadne UŽ nechcete chodiť ale EŠTE stále spávate. Ste ako pohľadnice z cudzích životov, čo sa mi občas zjavujú v schránke. Depresie, zlosť, druhostupňové postavičky z vašich životov, čo sú rady keď sa im ako opis ujdú viac než dve vety, vaše sny. Niečo ako pen pals z Brazílie. Zliteralizované seriály. Váš život - moja občasná rutina. Moje telenovely.


Osobne som však nestretol jediného blogera čo mám v RSS-ke a to ich tam je 35. K dvom tretinám ani nemám tvár, čo by som asocioval. Osobný kontakt mi však nechýba a práve to sa mi vidí čudné. Akoby ste pre mňa boli lepší len ako ilúzia, internetové hologramy. Asi sa zo mňa stáva sociopat alebo čo ako starnem. A možno je to tým, že ja už tieto poväčšine singles záležitosti neriešim a momentálne hľadám už len v sebe keď vonku som už našiel. Ale nie že by to bolo nejaké ľahšie, ani náhodou.

Tiež rozmýšľam, ako dlho ešte? Koľkých čaká blogerská smrť z nedostatku času, invencie, záujmu? Prejde nás to všetkých ako každý trend? Alebo zostarnem takto virtuálne s niektorým z vás? Bude raz v RSS-ke nový post o dieťati tej a tej čo písala o sklamaniach ktorými prešla a ktoré ju zlomili? O kariérnych postupoch a vyrovnávaní sa so starnutím? Stihnem to ešte?
Hlavne však, ožení sa raz Grga Pitič? A ak áno, dá nám o tom vedieť? :)