Toto mal byť pôvodne o dosť iný blog než čo sa z neho vykľulo. Plánoval som si tu vylievať dušu, riešiť seriózne veci a podobne. Ako to však chodí, človek mieni, pán Blog mení. Namiesto nemilosrdnej autoanalýzy tu v článkoch poväčšine len nadávam a viete čo? asi aj budem. Zistil som totiž, že to mám rád. Také fajné "do piči", šťavnaté ako poloprepečený steak, vie niekedy človeku pekne zdvihnúť náladu.

Preto prudérni, baľte kufre, bude sa tu pičovať a jebať a genitálie tu budú lietať hore dolu, tak pozor aby vás náhodou nejaké netrafili. Či si tým riešim nejaké komplexy mám momentálne hádajte kde. Áno, presne v piči. A takto to bude až kým ma to neprejde, čo môže byť celkom dobre aj nikdy. Nikdy nevieš.

S úvodom úspešne za nami by som sa teraz rád v mierne rošafnom duchu vyjadril k osobe istej Dary Rolins. Aby to malo ten správny odpich, začnem rovno tvrdením, že nám z malej Darinky vyrástla pekná kurva. Síce umelá, ale tú peknú jej uznám, síce deluxe, ale kurva tak či tak. Podozrenie sa vo mne zbieralo už roky, ale až plagát k turné čo teraz vídať vonku ma o tom presvedčil definitívne. Kľudne si o mne myslite, že som patologicky fixovaný na orál a ja sa k tomu pokojne priznám, ale Darin výraz tam hore na plagáte evokuje u väčšiny chlapov podľa mňa len jediné slovné spojenie - kokot do huby, excuse my French. Tá si tie ústa určite nezabudla zavrieť náhodou, mala v nich dosť joystickov na to aby chápala manipulačnú silu sacieho reflexu v oblasti mužských slabín. Nie že by sme o jej neustále pribúdajúcich skúsenostiach s novými a ešte novšími modelmi chceli až tak veľmi vedieť, ale vieme. Dara sa totiž novými pichačmi chváli rada. Raz bude určite v ponuke operátorov predplatená sms služba "Notifikácia o nových Dariných milencoch" a v TV kvízoch budú medzi najzáludnejšie patriť otázky: "Kto momentálne šuká Daru Rolins?"

Dara je proste moderná, mladá žena, vedomá si svojej sexuality, v tradičnom slovenskom ponímaní zvaná kurva. Alebo ďalšia citovo dojebaná bývalá detská hviezda hľadajúca lásku v rozkroku, vyberte si. Drew Barrymore meets Paris Hilton in Slovakia. Rozhodne sa však zdá, že Dara rada dá. Alebo aspoň chce, aby sme tomu verili. Potom nečudo, že skrytí hulváti ako ja vypisujú články ako tento. Nuž, vulgárna akcia - vulgárna reakcia.

Tak som sa dnes dočítal, že si nejaký Srb dopichal vtáka keď chcel trtkať ježka. Pre istotu ešte raz a pomaly: chlap - ježko - súlož. Normálka. Vraj mu to poradil ľudový liečiteľ ako riešenie problémov s predčasnou ejakuláciou. Chuj. Aj jeden, aj druhý. Keby toto poradil mne, ťahali by mu toho ježa z riti pol dňa.

Hlupáci ale zjavne ešte nevymreli a celkom sa im darí. Trkať ježka - čo čakal? Thajskú masáž? V Srbsku majú asi ťažko nejakých väčších, ľahšie pretiahnuteľných ježov ako u nás. To mu fakt nikto nepovedal, že keď už musí, šukajú sa predsa ovce? Ja už tým ľuďom fakt nerozumiem.

Ale mám ich rád, ozaj. Pomáhajú mi. Nedávno som natrafil na nete na chlapíka, čo si šesť rokov pichá do penisu silikónové injekcie a ešte o tom s nefalšovaným zábleskom šialenstva v oku rozpráva ako o najväčšej výhre svojho života. Čo, ako isto uznáte, je úroveň kompenzácie komplexov, o akej sa mne, ašpirujúcemu bláznovi bežného typu, ani nesnívalo. Holt, k skutočnému pomäteniu zmyslov je cesta proklatě dlouhá. Aby som si nechal medzi nohami narásť melón alebo opichať ježa, to by som musel byť veru ináč jebnutý.

Veselá sorta ľudí, títo úchyláci. Pomáhajú mi cítiť sa normálne. Legitimizovať moje vlastné, malé šialenstvo. Čo je občas až prekvapivo príjemné.

Uz nejaký čas po mne cestou do práce pokukuje v autobuse chlapík. 40 niečo, sympatický, stále sa na mňa usmieva. A keby len tam - občas ho stretávam i na ulici a to isté jakbysmet - vysmiaty ako po štyroch poldeci. Chápem, že sa ľudom pri pohľade na môj mimoriadne krásny a pozitívny zjav rozjasnieva tvár, ale toto, to je niečo iné. Tuším ma chce zbaliť, ergo dostať do postele. Smilník jeden.

Každý normálny človek by z môjho odstupu vycítil jasný nezáujem, nie však tento - usmieva sa naďalej s nezmenšeným zápalom a hypnotizuje ma ako kobra. Nanešťastie pre neho, je tu istý nie nepodstatný zádrheľ z mojej strany: čo ako by som rád, pánboh mi jednoducho nedoprial byť gay. Pritom, nie že by som sa nesnažil - pár ružových košiel už som vynosil, príslušné kluby i stránky navštívil a stále nič, kamarát sa nezdvihol ani o piaď a chalani ma stálen neberú. No môžem ja za to?

Preto teraz chytám z chlapíka paranoje. Nech si je aj vtipný a všetko, na svoj vek dokonca fešák, ale fakt nemôžem, nedá sa. E e. Bojovať so zákernou heterosexualitou je jednoducho nad moje sily. A to som ešte nespomínal, že má chlapík rodinu, to by som si fakt nechcel zobrať na triko. Preto, čo ako je to kruté, musím povedať nasledovné: s Marošom Kramárom si zjavne nie sme súdení, môže si na mňa robiť oči aké chce. Možno v inej dobe, na inom mieste. Tu a teraz, bohužiaľ.

Povedz, Maroš, prečo musí byť ten život niekedy taký pes?

Zacítim ho len čo nastúpim. Hnusný, ťaživý smrad, neoficiálny trademark stádovitej prepravy plebejcov, a.k.a. MHD. Dnes v populárnej verzii Čpavkovitý Pot. Horší je už len Pol Pot.

Prirodzený pud sebazáchovy ma núti čo najskôr lokalizovať zdroj a držať sa od neho čo najďalej, tučniakoidne sa kymácajúci dav za mnou mi však nedáva na výber a neúprosne ma tlačí do rohu miesta na kočíky. Vzápätí zisťujem, že to nie je ani zďaleka také zlé, keďže práve v mojej výške je dokorán otvorené okno a ja sa z neho môžem občas vykloniť a uľaviť si tak aspoň trochu od toho hnusu. Bohužiaľ, ak nechcem prísť do práce vyfúkaný ako Johnny Bravo s krivou hlavou (čo nechcem), musím sa stiahnuť dovnútra a vrátiť sa k pôvodnému plánu.

Pozorne skenujem autobus vizuálne-čuchovým radarom. Á, tam ho máme, smraďocha, tvári sa ako muzikant kým okolostojaci zjavne vynakladajú nemalú námahu aby im nekrivilo ksichty. Dobre im tak, hovorím si, to majú za zbytočnú slušnosť a toleranciu, už dávno ho mal niekto vypičovať.

Pomaly sa predieram vpred, cestou vyťahujem sprej. Unisex, z praktických dôvodov, nech ma neobviňujú, že som sexista. Smradista - to hej, ale s inými -istami nech ma mňa nechodia. Pred prijebanými rečami a nepotrebnými detailami zo života ľudí, ktorých som vlastne nikdy nechcel stretnúť sa môžem zachrániť walkmanom a ak nechcem, nikam sa pozerať nemusím, ale nos, kurva, ten si predsa na 20 minút nezapchám. Tak nech ma neserú. Môžu si byť čierni, bieli, žltí, teplí a ja neviem čo ešte, je mi to jedno, ale keď vám raz niekto smrdí, tak vám raz niekto smrdí. Môžete byť aj najväčší zasraný intelektuál na svete krížený s tibetským mníchom postaveným na hlavu a nepomôžete si. Lebo smrad nepustí.

A tak naťahujem ruku, zameriavam cieľ a stláčam nadoraz. "Die, bitch, die" kričím, zatiaľ čo pán Čpavok mizne v oblaku freónu. Aká krásna predstava.