Nechce sa mi robiť ani nič. Dokonca ani písať nie, tak ani veľmi nepíšem. Už beztak ma dosť znásilňuje svet aby som sa ešte znásilňoval sám. S týmto však, hoci som s aktuálnosťou asi tak 2 týždne pozadu, sa podelím:

Marika Gombitová ako strieborná Slávica.

Úprimne, je to úchylné. Nič proti nej, toto vlastne ani nie je o nej, skôr o nás, či lepšie povedané o tých, čo ju svojimi hlasmi rok čo rok ťahajú na stupne víťazov. Áno, chápem, majú svoje spomienky a právo na svoj hudobný rozhľad škôlkára, ale Marika Gombitová nič nevydáva, nespieva, nikde jej niet. To predsa musí zaregistrovať aj ten najväčší ignorant. Marika Gombitová je, pri všetkej úcte, umelecky de facto mŕtva. Národ si však z bohvieakých dôvodov zamiloval každoročnú akciu s názvom Spomíname na Mariku. Pritom, Marika má úplne v piči. Nás, Slávikov, zdá sa, že celý svet za oknom svojho bytu. Aký zmysel má preto každý rok z akejsi solidárnosti hlasovať práve za ňu, mi zostáva záhadou. Čo takto dať v ankete šancu nejakým mladým babám? Takým, čo aj spievajú, čo sa snažia, čo potrebujú povzbudenie? Ha? Lebo tento slávičí evergreen, ten už je dávno falošný.