Včera bola domová schôdza. Zatepliť dom treba, nech už nie sme za sráčov zo starej bytovky a ušetríme nejaké lóve. A tak som bol prinútený stať sa na dve a pol hodiny svedkom už tradične plamennej debaty miestnych vševedov a generačného merania ich vtákov. Aby bolo jasné, mne takmer všetky hromadné stretnutia, kde ľudí nespája nič povahového charakteru pripadajú smiešne a trápne a toto bol celkom úprimne jeden des.

Kým sa hovorilo o technických detailoch, dalo sa to vydržať, chvíľami to bolo dokonca zaujímavé. Akonáhle však došlo na peniaze, vypuklo peklo. Starý pán menežujúci všetku tú šarádu sa minimálne dvakrát vyjadril, že on to môže celé jebať a že si to môžeme robiť sami (keď sme takí múdri, ako inak). V pohode, dedo, pomyslel som si, minimálne ja si to robím dosť často, ale dík za radu. Oproti minule, keď sa po schôdzi nechal pol hodinu presviedčať, ako veľmi si jeho prácu ceníme a nech nás chudákov nenechá v štichu, to však bol aj tak pokrok.


Pri výbere firmy solídne prituhlo a dedo začal každú otázku brať osobne. Kým sa na veci už dávno povedané sotva zrozumiteľne pýtal nejaký ešte starší dedulo než on sám, bolo to OK. Potom sa však do veci vložil fúzatý ekonóm stredného veku, ktorý má s dedom celkom zjavne rozbehnutú slušnú hate agendu a, nanešťastie, i celkom trefné postrehy. V tak neskorú večernú hodinu však dedovi už nie celkom dochádzali poukázané súvislosti, dookola si omieľal svoje a mňa išlo jebnúť. Fúzačov útok bol však s pomocou rozhočenej piče nerozumejúcej tomu ani hovno úspešne odrazený a o slovo sa prihlásil pomerne mladý chalan s niekoľkými celkom pochopiteľnými otázkami typu prečo práve táto firma a prečo o nej musíme rozhodnúť v deň, keď sme o nej prvý krát počuli, veď ide predsa o pekných pár miliónov.

Starešina začal zúrivo šermovať dokola svojou poctivosťou a jeho litániám nebolo konca kraja. Ako v tomto svete už na poctivosť všetci serú, ale on už bol raz tak vychovaný a jednoducho s tým nevie nič robiť, no smola, on je proste stará škola. Ako sa snaží ako taký kokot a stále sa nájde nejaký iný kokot, čo chce ničiť jeho prácu. Myslel som, že sa postavím a navrhnem mu medailu, snáď by ho to upokojilo. Mladý sa bránil, koľko vládal, že veď sú to predsa všetko normálne otázky, ale s niekým, kto pamätá ešte prvú republiku, sa logicky argumentuje ťažko. Dúfam, že aj ja raz budem taký a mladí ma budú nenávidieť. To musí byť paráda, dojebávať ľudí z titulu veku.

Nakoniec sme sa predsa len uzniesli na pár veciach, o ktorých polovica prítomných mala sotva väčšiu než hmlistú predstavu a rozpŕchli sme sa späť do našich čoskoro už zateplených krabičiek od sardiniek. Haleluja. Dúfajme, že sa v nich neuvaríme.

Povedala, aby som šiel kúpiť kochlíky, že chce presádzať, vraj je mesiac v dobrej fáze.

Pozrel som na ňu, bradavky pod tričkom na mňa mierili ako dve hlavne. Doma nikdy nenosí podprsenku. Zrazu som mal chuť si tú sexi brokovnicu strčiť do úst, vysať z nej všetko strelivo a odpáliť sa do celkom inej sféry.

Kvetinárstvo mám síce od cesty, hovorím jej, ale ak mi dáš teraz kozy tuto do rúk (nastavil som obe dlane) plus ešte trochu pohrať sa s nimi jazykom, tak pôjdem.

Nejako sa jej to nepozdávalo, dokonca si myslela, že postačí, ak mi ich tam dá len tak v tričku, o saní ani nehovoriac. Keby som chcel omakávať niečo mäkké v bavlne, tak už dávno šukám vankúše. Alebo plyšového ježa :)

Nakoniec sme sa dohodli. Omakať pred, pocucať po. Ale vraj len keď sa vrátim do pol hodiny.

Bol som späť za 15 minút.
Chutili ako čerešne.

Doprajme si na chvíľu luxus zjednodušenia a nazvime zlých ľudí kokotmi.

Na kokotoch je zaujímavé, ako veľmi majú kokotizmus vpísaný do tváre. Taký typický kokot, to je proste kuknem a vidím, dalo by sa povedať, že ak niekto vyzerá kokot, s najväčšou pravdepodobnosťou to aj kokot bude. Škoda len, že to neplatí i naopak a že každý kokot nemá kokotiu vizáž, to by som však od života chcel asi príliš. Zaujímavé je tiež, že u žien je situácia úplne odlišná - dokiaľ neotvoria ústa, od pohľadu len ťažko určiť, ktorá je piča a ktorá nie, obzvlášť keď mnohé z nich sú pičami práve preto, že sa o iné než o svoj vzhľad ani nestarajú, viď príklad predchádzajúci hate post o Darinke. A vôbec sú celé krajšie, to bude tým.

Každopádne, smutným dôkazom spomínaného fyziognomického pravidla o kokotoch sa od volieb stala naša nová koalícia. Nejako sa nám skokotnelo v médiách. Človek aby sa už ráno bál noviny otvoriť, že ktorý kokotí ksicht naňho zas odniekiaľ vyskočí. Slotov prepitý a prázdny? Mečiarov neforemný a falošný? Ficov neandertálsky, večne podmračený? Alebo zasa raz kokot v tvári absolútne najväčší, Štefan Harabin?

Ruku na srdce, videli ste v poslednej dobe niekoho nepríjemnejšieho a s podlejším pohľadom? Lebo ja nie. Najkokotskejší zástrih brady aký existuje, kokotská ofinka, vlnka, prehadzovačka či čo to tam má ale najmä a predovšetkým zlé, zlé, veľmi zlé oči. Kokoti majú všetci zlé oči, pravidlo číslo 1. A hej, som zaujatý. Keď môže taký kokot súdiť, ja ho môžem aspoň odsúdiť, pokojne aj bez dôkazov. Stačí mi ten pohľad, čo ma z neho každý raz rozbolí...čo ja viem kde sídli v človeku zmysel pre spravodlivosť? V srdci?

Fotku sem dnes radšej nedám. Ani sám by som sa sem potom nemal chuť vrátiť.