Dnes som zasa raz čumel do výkladov. Ako zvyčajne, hľadal som v nich svoj obraz. Alebo odraz, ako chcete. Zdá sa totiž, že len zoči-voči vlastnej tvári sa cítim správne schizofrenicky kompletný. Poviete si: Fuj, aký narcis, bohabojnejší si možno i odpľujú, ale fakty sú neúprosné: 4 minúty pred zrkadlom denne dá dokopy len jeden deň čistého času za rok - a to som tie 4 minúty u mnohých mužov, ktorí nezarastajú ako opice a neholia sa každý deň, ešte nadsadil. Priemerný chlap takto so svojou tvárou zažije za celý život dokopy sotva viac než pár mesiacov zábavy, ak teda náhodou nie je celebrita či politik a nevída svoj ksicht obesený kde-kade. A ešte ak nemá furt jebáky, čo si vytláča.

Rodina, známi, kolegovia (dokonca aj tí, ktorých z duše nenávidíte) tí všetci vás majú za zhruba rok nakukaných viac, než sa kedy uvidíte vy sami. Smutná pravda je totiž taká, že váš výzor nepatrí vám. Je to jediná informácia, ktorú ostatným o sebe dávate zadarmo. Koľký paradox.

A tak na seba z času na čas čumím v zrkadle, len tak - reku, zoznámme sa trochu bližšie so šrácom, veď keď sa povie moje meno, ľudia si predstavia toto, túto tvár. A pritom ja, ja som ten vo vnútri, tu sa rodí všetko, čo ma robí mnou. Tvár, tá sa len tvári ako jej poviem.

A tak pozerám, snažím sa nájsť nejakú črtu z ktorej by som vedel vyčítať niektorú z mojich skvelých schopností či hlúpych nerestí a...nič. Po chvíli sa moja pozornosť upriami na rozdiely medzi pravou a ľavou časťou tváre a začínam premýšľať, ktorá z nich je mi bližšia. Po len o trochu dlhšej chvíli sa cítim zrelý na psychológa a experiment končí. Radšej sa občas vonku čeknem vo výklade, či mi sedia nové slnečné okuliare a či mi zasa idiotsky nestoja vlasy, tak ako to len ony vedia.

V tej chvíli, zvažujúc kritickým okom svoju ne/atraktívnosť, sa však už aj sám pred sebou začínam cítiť ako sexuálny objekt, čo je teda pekne choré. Keď som bol malý, nezabíjal som čas rozmýšľaním o podobných pičovinách. Nuž ale, tlačia to do nás zo všetkých strán, že na výzore záleží, tak nech sa potom nečudujú, že ľuďom z toho začína jebať. Škoda len, že už aj mne. A to som si myslel, že som odolný. Modelky by s tým mali mať problém a nie ja. Ešte že máme Naomi a Kate.

A možno som len málo pekný. Ak by som bol nejaký Prince Charming, nič podobné by som asi neriešil a očarene by som na seba požmurkával. Celkom možné.

Za všetkým sú tie zrkadlá. Tie zasrané zrkadlá, čo umožnili ľuďom zamilovať sa do seba samých. Zrkadlá sú proste od diabla. Rozbiť ich všetky! :))