Niekedy si dám práska hneď po robote, nech už aj cesta domov patrí do lepšej časti dňa. Pustím si muzičku, spustím štít slnečných brýlí a ide sa.
Vietor fúka tak akurát, príjemne chladí a dáva vedieť o živote, vonku aj vo mne. Vykračujem, pohupujem sa v kolenách, síce len ľahko, ale predsa, pérujem ako tereňák. V tempe s basou alebo s kopákom nadväzujem chodidlami pravidelný kontakt so zemou, niekedy so Zemou, záleží od skladby. V stave mimoriadneho vytrženia mysle nad kvalitou zvolenej produkcie (čo je skoro stále), si k tomu nahlas pohmkávam a ak je ulica prázdna, dokonca aj spievam. Asi nie práve najbežnejši pohľad pre spozarohusavynorivšieho náhodného chodca, ale mňa hudba jednoducho takto berie a toto mi robí. Hlavou potom kývem do rytmu ako holuby (vážne, všimnite si holuby, ony ako keby celý čas šlapali na nejakom house alebo čo, v jednom kuse im idú tie ich malé smiešne hlavičky) Dopredu, dozadu. Dopredu, dozadu. A ja s nimi. Nice and smooth.


Do toho zrazu prichádza autobus. Moment, kokotina, trolejbus. Dvestošestka. Aby bolo jasné, dvestošestka je môj trolejbus. Nie môj ako že ho vlastním môj, proste môj, že ním chodievam môj. Rozumiete. Ako tak pozerám, dochádzam k záveru, že zadné dvere stihnem a ani kvôli tomu nemusím meniť krok, tým pádom ostávam naďalej kuul. Kuul chlapík totiž, ak náhodou neviete, nikam nebeží, kuul chlapík naopak všetko zvláda s nonšalantnou gráciou a tvári sa pri tom, že ho to nestojí ani sebemenšiu námahu. A už vôbec nedáva najavo, že si je vedomý pozornosti ostaných nekuul indivíduí čo chcú odkukať jeho finesy a naučiť sa byť tiež aspoň trochu kuul. Alebo aj nie. Ako kto.

Tak si idem a som už pri tých zadných dverách čo som ich bol býval spomínal keď som o pár riadkov vyššie svoje myšlienky do slov bol býval usporadúval, keď mi prebehne hlavou následovné: vzadu nastúpili už traja a to tam bolo už predtým dosť ľudí, čo znamená jediné - tlačenica. Keďže nie som ani frotér ani vreckár, nič pre mňa. V strede naopak, nikto.
Rozhodnutie: To stihnem.
Dodatok zhulenej kuul mysle: Ani teraz ešte nemusím pridať do kroku. Ostávam v pohode. Držím si svoje kuul.

A tak sa vlečiem ďalej z nohy na nohu a zrazu mám pocit, že trolejbus je na zastávke nejako pridlho. Možno som telepat a možno je to iba náhoda, ale vodič si v tej chvíli celkom zjavne myslí to isté a z titulu svojej práce a dodržiavania grafikonu vysiela vzduchovým piestom poháňajúcim mechanizmus dverí signál aby sa mi so zlomyseľným zasyčaním zatvorili priamo do ksichtu.

Takmer.

V poslednej chvíli sa mi darí preskočiť medzerou pred meškajúcim pravým krídlom dverí a aj za cenu mierneho otlčenia a ponižujúcej straty rovnováhy napokon stanúť na palube kýženeho prostriedku. Bežne sa najprv rozhliadnem a vyberiem si, kam sa zložím. Dnes so sklopenými očami hľadám prvé voľné sedadlo, sadám si a v momente som zaujatý niečím vonku. Pekne dlho a pekne hlboko zaujatý. Lebo viete, keď stratíte svoje kuul, veľmi ľahko z vás môže ostať len trápny pózer. Viď príklad.

Na posteli leží muž a uprene pozerá kdesi pred seba. Muž je stredného veku, nie práve najväčší z fešákov a najmä nahý - prevísajúce mohutné brucho mu takmer zakrýva genitálie. Onedlho sa objekt jeho záujmu - ktorým sa po chvíli ukáže byť priemerne atraktívna tiežnahá blondína - presunie k jeho scmrndnutému údu a začne na ňom snaživo pracovať ústami. Všetko, čo nasleduje, prebieha podľa klasického scenára ona jemu, on jej, on ju. To posledné najmä misionár a s ňou hore. Nič nápadité, navyše mierne ťarbavé. A teraz problém.

Ten muž je môj šéf a ja som to videl. Tak ale, keď kokot nechá videá v svojom počítači nech sa nečuduje, že na nich potom narazím pri zháňaní faktúr na dane. Môže byť rád, že ešte nie je uploadnutný na nejakej mature porno stránke, tak ale zase až taká sviňa nie som. Preklikať som si to preklikal, predsa len, nech viem s akým prasákom mám do činenia, nijako veľmi ma ale jeho posteľné aktivity nerozrušili. Asi že som väčší úchylák než on. A, verte neverte, mám aj väčšieho. Aj keď len o trochu ;)