Niekedy si dám práska hneď po robote, nech už aj cesta domov patrí do lepšej časti dňa. Pustím si muzičku, spustím štít slnečných brýlí a ide sa.
Vietor fúka tak akurát, príjemne chladí a dáva vedieť o živote, vonku aj vo mne. Vykračujem, pohupujem sa v kolenách, síce len ľahko, ale predsa, pérujem ako tereňák. V tempe s basou alebo s kopákom nadväzujem chodidlami pravidelný kontakt so zemou, niekedy so Zemou, záleží od skladby. V stave mimoriadneho vytrženia mysle nad kvalitou zvolenej produkcie (čo je skoro stále), si k tomu nahlas pohmkávam a ak je ulica prázdna, dokonca aj spievam. Asi nie práve najbežnejši pohľad pre spozarohusavynorivšieho náhodného chodca, ale mňa hudba jednoducho takto berie a toto mi robí. Hlavou potom kývem do rytmu ako holuby (vážne, všimnite si holuby, ony ako keby celý čas šlapali na nejakom house alebo čo, v jednom kuse im idú tie ich malé smiešne hlavičky) Dopredu, dozadu. Dopredu, dozadu. A ja s nimi. Nice and smooth.


Do toho zrazu prichádza autobus. Moment, kokotina, trolejbus. Dvestošestka. Aby bolo jasné, dvestošestka je môj trolejbus. Nie môj ako že ho vlastním môj, proste môj, že ním chodievam môj. Rozumiete. Ako tak pozerám, dochádzam k záveru, že zadné dvere stihnem a ani kvôli tomu nemusím meniť krok, tým pádom ostávam naďalej kuul. Kuul chlapík totiž, ak náhodou neviete, nikam nebeží, kuul chlapík naopak všetko zvláda s nonšalantnou gráciou a tvári sa pri tom, že ho to nestojí ani sebemenšiu námahu. A už vôbec nedáva najavo, že si je vedomý pozornosti ostaných nekuul indivíduí čo chcú odkukať jeho finesy a naučiť sa byť tiež aspoň trochu kuul. Alebo aj nie. Ako kto.

Tak si idem a som už pri tých zadných dverách čo som ich bol býval spomínal keď som o pár riadkov vyššie svoje myšlienky do slov bol býval usporadúval, keď mi prebehne hlavou následovné: vzadu nastúpili už traja a to tam bolo už predtým dosť ľudí, čo znamená jediné - tlačenica. Keďže nie som ani frotér ani vreckár, nič pre mňa. V strede naopak, nikto.
Rozhodnutie: To stihnem.
Dodatok zhulenej kuul mysle: Ani teraz ešte nemusím pridať do kroku. Ostávam v pohode. Držím si svoje kuul.

A tak sa vlečiem ďalej z nohy na nohu a zrazu mám pocit, že trolejbus je na zastávke nejako pridlho. Možno som telepat a možno je to iba náhoda, ale vodič si v tej chvíli celkom zjavne myslí to isté a z titulu svojej práce a dodržiavania grafikonu vysiela vzduchovým piestom poháňajúcim mechanizmus dverí signál aby sa mi so zlomyseľným zasyčaním zatvorili priamo do ksichtu.

Takmer.

V poslednej chvíli sa mi darí preskočiť medzerou pred meškajúcim pravým krídlom dverí a aj za cenu mierneho otlčenia a ponižujúcej straty rovnováhy napokon stanúť na palube kýženeho prostriedku. Bežne sa najprv rozhliadnem a vyberiem si, kam sa zložím. Dnes so sklopenými očami hľadám prvé voľné sedadlo, sadám si a v momente som zaujatý niečím vonku. Pekne dlho a pekne hlboko zaujatý. Lebo viete, keď stratíte svoje kuul, veľmi ľahko z vás môže ostať len trápny pózer. Viď príklad.

Na posteli leží muž a uprene pozerá kdesi pred seba. Muž je stredného veku, nie práve najväčší z fešákov a najmä nahý - prevísajúce mohutné brucho mu takmer zakrýva genitálie. Onedlho sa objekt jeho záujmu - ktorým sa po chvíli ukáže byť priemerne atraktívna tiežnahá blondína - presunie k jeho scmrndnutému údu a začne na ňom snaživo pracovať ústami. Všetko, čo nasleduje, prebieha podľa klasického scenára ona jemu, on jej, on ju. To posledné najmä misionár a s ňou hore. Nič nápadité, navyše mierne ťarbavé. A teraz problém.

Ten muž je môj šéf a ja som to videl. Tak ale, keď kokot nechá videá v svojom počítači nech sa nečuduje, že na nich potom narazím pri zháňaní faktúr na dane. Môže byť rád, že ešte nie je uploadnutný na nejakej mature porno stránke, tak ale zase až taká sviňa nie som. Preklikať som si to preklikal, predsa len, nech viem s akým prasákom mám do činenia, nijako veľmi ma ale jeho posteľné aktivity nerozrušili. Asi že som väčší úchylák než on. A, verte neverte, mám aj väčšieho. Aj keď len o trochu ;)

Pristavil ma žobrák. Vraj, ako sú na tom otvorené podielové fondy, má tam viazané nejaké prostriedky a keď uplynie lehota, skasíruje majland a dá zasa život do richtiku. A že či mu zatiaľ nedám nejakú tú korunu a pánbožko mi určite požehná.

Normálne vždy čosi dám, na čučo či čo to pijú, neverím totiž na obdarovávanie sociek obloženými rožkami v dobrej viere, že ich tým vyliečim z alkoholizmu. Keď už sú raz v piči, nech sa aspoň na chvíľu cítia zasa dobre.

Siahol som teda do vrecka, nahmatal desinu a už-už som sa ju chystal vytiahnuť, keď zrazu, po všetkom tom šialenstve posledných týždňov, som to zrazu videl inak. Úplne som cítil, ako mi váha koruny narastá v ruke a nezadržateľne ju ťahá späť do môjho vrecka ani čo by bola zlatá. Kurva, teraz je to už celých 30 eurocentov, za to si už človek prikúpi kde-čo a ešte aj auto k tomu. Také bohatstvo ja predsa z ruky nepustím, nie som predsa chuj.

Tak som sa zatváril, že nepočujem a šiel som ďalej. Viem, som sviňa, ale to sa už ľuďom, čo náhle zbohatnú, stáva. Nedá sa nič robiť, prišiel môj čas.

Asi tak pred tromi rokmi som dostal smsku. Smska bola od, nazvime veci pravým biznis menom, môjho klienta. Boha, aký sa teraz cítim dôležitý, klienta! Som to ja ale niekto! Ale spät k príbehu. Smska hovorila niečo nasledovné: Láska moja, zlatíčko, pupúšik, pampúšik, neviem sa dočkať kedy už budú naše srdcia zasa tĺcť spolu a tak ďalej a tak ďalej, sám som napísal podobných a ešte "horších" :) kopu, ale vcelku romantickú náladu katapultovalo do pikantnejších sfér jedno krátke P.S.: "Oholila si si <>?"


Nebudem klamať, sám som posielal aj o dosť horšie smsky a tak mi to prišlo také: Akože čó? s úsmevom. Chlapík ale cítil potrebu mi to ďalej vysvetľovať a ďalšou správou sa mi ospravedlnil, že mi to vraj poslal nechtiac. Ako keby som to nevedel. Asi čakal, že sa už bežím oholiť. Potom sa mi v kancli pohľadom vyhýbal asi tak mesiac kým sa mi zasa začal zdraviť. Asi som mu mal povedať, že ja som na tom s vyholenými v pohode a dokonca ich mám rád, lebo sa vtedy úžasne dobre lížu a že v mojich očiach akurát tak stúpol z nezáživného suchára, ktorý nepije ani kávu ani čaj lebo sú to neprirodzené stimulanty (ako sa vyjadril) na niekoho hodného môjho záujmu. Človeka vraj všetko oblbuje, hovoril. Vraj. Ja o tom ale nič neviem, ja som toho naopak dosť veľký konzument. Aj všeličoho iného.

Bolo to v podstate poučné. Fakt nevyzeral že vôbec má nejaké gule a pozrime ho, mormona, vyholenej sa mu zachcelo. A možno to všetko dáva chlapík von práve pri sexe. Jediná droga čo on uznáva a keď už, tak poriadne. Špecialista. My, čo pijeme kávu a všetky tie iné hnusné sračky, vypúšťame paru priebežne. On všetku naraz, koncentrovanú, za dverami spálne. To musí byť nářez. Tá jeho holka si musí úžívať, Lucky Bitch! A ak je náhodou všetko inak a on je skutočne poslušný mamičkin chlapček, ktorého skazila nejaká lacná mrcha, tak potom sorry že tu o ňom píšem všetky tieto veci, veď napokon aj tak neviete, že sa volá Braňo. Opakujem: Náš hrdina sa volá Braňo. No povedzte, nie je vám hneď bližší? Starý dobrý Braňo, čo ich má rád vyholené. Náš chlapik a sexuálna mašina. Priezviskom Bodnár.

Tak čo, dobre som vybral? Dosť neutrálne? Braňo Bodnár. Jemu sa to stalo. On je na tie kundy. Líže ich, hrýzka, občas zubami popoťahuje lupienky a občas jazykom zabrúsi ochutnať medový prísľub slastí budúcich. A ona je taká mäkká a poddajná a krásne vonia i sa mu na nos horúca vlhká lepí a Braňo cíti ako sa mu žena odovzdáva, roztvára lono, čo celý deň väznila medzi prekríženými nohami a chce len svoj spravodlivý diel šťastia zo života. A tak trochu aj dať si vyšukať problémy z hlavy.

Braňo postupne vsunie pri dovnútra aj prst, neskôr dva a pomaly si nimi odhŕňa cestu za teplom a životodárnou silou čo sú vnútri ukryté a žena sa mu na tých prstoch jemne zvíja a vrčí, vzdychá a je to ten najkrajší zvuk pre muža, lebo vie, že tentokrát je celkom isto užitočný... Čiže ten sex. Už zasa. Bez toho to proste nejde, ľudia. Nielen Braňo má gule. Aj ja sa musím niekde realizovať. Tak zasa niekedy. Vidíme sa nabudúce...

niečo kolo druhej v noci sa chystám hrozným spôsobom zhrešiť proti vlastnému telu. áno, tušíte dobre, v rúre sa zapeká chlieb s maslom, cesnakom, šunkou, syrom, oregánom, bazalkou a slaninou.

Ja viem (sprevádzané pokrčeným nosom, stisnutými perami a uznanlivým pokyvkávaním hlavy)...ešte aj slanina, tak to je úplne v piči, toto jesť v noci, ten astroš sa celkom určite zbláznil.

no a presne tak to bude, teda vlastne už bolo, keďže som onú zapekačku zbaštil priamo tu, počas písania. nejaká pažravka ma chytila potom čo sme skurili maľunkiego, dali film a ošukali sa (čo sem ako správny mladý borec chcem ale predovšetkým musím uviesť aby som nebol za mumáka, bože, aký som priehľadný, akí sme všetci priehľadní, veď aj ten môj post s Timberlakom bol presne o tom istom nakoniec :)

Pritom, s tým sexom je pravda taká, že sme to nerobili asi tak 2 týždne, čo sme boli taki nejakí unavení a rozhádaní, to ale nikomu nehovorte, navonok jebeme ako o život. lebo šak heslo dneška - kto nejebe, nežije. a tak všetci ojebavájú o tom koľko jebú. jedného aby z toho chytila depresia keď počúva že nestíha štatistiky.

takto však, konečne s prázdnymi guľami, predo mnou sendvič ako sviňa, mám pocit, že sa blýska na lepšie časy. okrem toho, zasa som sa raz pochválil, že som mal sex. veľmi dobrý, mimochodom. Ako inak :))

Bližšie neurčená štátna inštitúcia. Pracovná doba: veselo beží. Príbeh: skutočný.
Miesto činu: bližšie neurčená kancelária bližšie neurčenej štátnej inštitúcie.
Osoby a obsadenie: šéfka bližšie neurčeného odboru bližšie neurčenej štátnej inštitúcie, jej duševne spriaznená podriadená a dve svedkyne.

Do miestnosti vstupuje šéfka, okolo päťdesiatky, skôr menšej postavy, predsa však vďaka disproporčne robustnému poprsiu (videl som a potvrdzujem) pôsobiaca vcelku mohutným dojmom. Podriadená, žena vekom rovnako zrelá, je v danej oblasti obdarovaná nemenej štedro. Čo je vlastne predmetom sporu, ale k tomu až za chvíľu. Obe ženy, ak niekomu náhodou ušlo, majú jednoducho veľké kozy.

Šéfka vraví: "Počuj Terka, hento tamto, to čo máš za sťahovaciu podprsenku, dusíš v nej tie kozy, tváriš sa, že sú menšie, ale aj tak ich máš väčšie ako ja." A akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete, poťažká Terkin prsník.
"Teraz chyť moje" hovorí, keď má dosť "a uvidíš."

Ako áno ako nie, o chvíľu idú cecky z ruky do ruky a šéfka s Terkou nie a nie určiť víťazku. Spor, spejúci k nepríjemnej vojne poprsí, napokon rozhodne k tomuto účelu vybratá sudkyňa Danka, ktorá ako nestranná osoba vezme objektívne rozhodnutie do svojich rúk. Doslova. Nakoniec tesne, len o prsia, zvíťazí šéfka. Spokojná je však i Terka, lebo veď, hlavne že je koniec pracovnej doby zasa o pol hodiny bližšie.
No povedzte, nechceli by ste pracovať v takejto bližšie neurčenej štátnej inštitúcii?

Tak rýchlo ešte jeden, kým sa mi chce :)

Včera ma v Datarte prepadol pocit náhleho osvietenia ohľadom otázky prečo mi muži vlastne máme tak veľmi radi techniku. Odpovede sú nasledovné:

Pretože technika je logická a tým pádom zrozumiteľná.
Pretože technika, ak správne funguje, robí, čo jej povieme.
Pretože technika, to je presný opak toho, čo sa márne pokúšame pochopiť celý život a je tak vítaným oddychom v tomto náročnom snažení.
Pretože technika, to je buď alebo, áno alebo nie.

Žena, naša večná záhada, je naopak všetko medzi tým...

Nechce sa mi robiť ani nič. Dokonca ani písať nie, tak ani veľmi nepíšem. Už beztak ma dosť znásilňuje svet aby som sa ešte znásilňoval sám. S týmto však, hoci som s aktuálnosťou asi tak 2 týždne pozadu, sa podelím:

Marika Gombitová ako strieborná Slávica.

Úprimne, je to úchylné. Nič proti nej, toto vlastne ani nie je o nej, skôr o nás, či lepšie povedané o tých, čo ju svojimi hlasmi rok čo rok ťahajú na stupne víťazov. Áno, chápem, majú svoje spomienky a právo na svoj hudobný rozhľad škôlkára, ale Marika Gombitová nič nevydáva, nespieva, nikde jej niet. To predsa musí zaregistrovať aj ten najväčší ignorant. Marika Gombitová je, pri všetkej úcte, umelecky de facto mŕtva. Národ si však z bohvieakých dôvodov zamiloval každoročnú akciu s názvom Spomíname na Mariku. Pritom, Marika má úplne v piči. Nás, Slávikov, zdá sa, že celý svet za oknom svojho bytu. Aký zmysel má preto každý rok z akejsi solidárnosti hlasovať práve za ňu, mi zostáva záhadou. Čo takto dať v ankete šancu nejakým mladým babám? Takým, čo aj spievajú, čo sa snažia, čo potrebujú povzbudenie? Ha? Lebo tento slávičí evergreen, ten už je dávno falošný.