Zacítim ho len čo nastúpim. Hnusný, ťaživý smrad, neoficiálny trademark stádovitej prepravy plebejcov, a.k.a. MHD. Dnes v populárnej verzii Čpavkovitý Pot. Horší je už len Pol Pot.

Prirodzený pud sebazáchovy ma núti čo najskôr lokalizovať zdroj a držať sa od neho čo najďalej, tučniakoidne sa kymácajúci dav za mnou mi však nedáva na výber a neúprosne ma tlačí do rohu miesta na kočíky. Vzápätí zisťujem, že to nie je ani zďaleka také zlé, keďže práve v mojej výške je dokorán otvorené okno a ja sa z neho môžem občas vykloniť a uľaviť si tak aspoň trochu od toho hnusu. Bohužiaľ, ak nechcem prísť do práce vyfúkaný ako Johnny Bravo s krivou hlavou (čo nechcem), musím sa stiahnuť dovnútra a vrátiť sa k pôvodnému plánu.

Pozorne skenujem autobus vizuálne-čuchovým radarom. Á, tam ho máme, smraďocha, tvári sa ako muzikant kým okolostojaci zjavne vynakladajú nemalú námahu aby im nekrivilo ksichty. Dobre im tak, hovorím si, to majú za zbytočnú slušnosť a toleranciu, už dávno ho mal niekto vypičovať.

Pomaly sa predieram vpred, cestou vyťahujem sprej. Unisex, z praktických dôvodov, nech ma neobviňujú, že som sexista. Smradista - to hej, ale s inými -istami nech ma mňa nechodia. Pred prijebanými rečami a nepotrebnými detailami zo života ľudí, ktorých som vlastne nikdy nechcel stretnúť sa môžem zachrániť walkmanom a ak nechcem, nikam sa pozerať nemusím, ale nos, kurva, ten si predsa na 20 minút nezapchám. Tak nech ma neserú. Môžu si byť čierni, bieli, žltí, teplí a ja neviem čo ešte, je mi to jedno, ale keď vám raz niekto smrdí, tak vám raz niekto smrdí. Môžete byť aj najväčší zasraný intelektuál na svete krížený s tibetským mníchom postaveným na hlavu a nepomôžete si. Lebo smrad nepustí.

A tak naťahujem ruku, zameriavam cieľ a stláčam nadoraz. "Die, bitch, die" kričím, zatiaľ čo pán Čpavok mizne v oblaku freónu. Aká krásna predstava.