Zrazu mi prídete čudní. Nie vlastnou vinou (teda, ak ste čudní, nejakí podiel na tom asi mať budete), myslím toto celé. No jó, ďalšie zamyslenie sa blogera nad blogom. To tu ešte nebolo. Ale aj tak, ste MI čudní.

Vy všetci čo ste tam, čo toto čítate, čo máte vlastné blogy a ja čítam vás. Čo o vás častokrát viem viac než o mojich blízkych, či s niekym chodíte, spávate, chcete spávať alebo chcete chodiť. Prípadne UŽ nechcete chodiť ale EŠTE stále spávate. Ste ako pohľadnice z cudzích životov, čo sa mi občas zjavujú v schránke. Depresie, zlosť, druhostupňové postavičky z vašich životov, čo sú rady keď sa im ako opis ujdú viac než dve vety, vaše sny. Niečo ako pen pals z Brazílie. Zliteralizované seriály. Váš život - moja občasná rutina. Moje telenovely.


Osobne som však nestretol jediného blogera čo mám v RSS-ke a to ich tam je 35. K dvom tretinám ani nemám tvár, čo by som asocioval. Osobný kontakt mi však nechýba a práve to sa mi vidí čudné. Akoby ste pre mňa boli lepší len ako ilúzia, internetové hologramy. Asi sa zo mňa stáva sociopat alebo čo ako starnem. A možno je to tým, že ja už tieto poväčšine singles záležitosti neriešim a momentálne hľadám už len v sebe keď vonku som už našiel. Ale nie že by to bolo nejaké ľahšie, ani náhodou.

Tiež rozmýšľam, ako dlho ešte? Koľkých čaká blogerská smrť z nedostatku času, invencie, záujmu? Prejde nás to všetkých ako každý trend? Alebo zostarnem takto virtuálne s niektorým z vás? Bude raz v RSS-ke nový post o dieťati tej a tej čo písala o sklamaniach ktorými prešla a ktoré ju zlomili? O kariérnych postupoch a vyrovnávaní sa so starnutím? Stihnem to ešte?
Hlavne však, ožení sa raz Grga Pitič? A ak áno, dá nám o tom vedieť? :)