Uz nejaký čas po mne cestou do práce pokukuje v autobuse chlapík. 40 niečo, sympatický, stále sa na mňa usmieva. A keby len tam - občas ho stretávam i na ulici a to isté jakbysmet - vysmiaty ako po štyroch poldeci. Chápem, že sa ľudom pri pohľade na môj mimoriadne krásny a pozitívny zjav rozjasnieva tvár, ale toto, to je niečo iné. Tuším ma chce zbaliť, ergo dostať do postele. Smilník jeden.

Každý normálny človek by z môjho odstupu vycítil jasný nezáujem, nie však tento - usmieva sa naďalej s nezmenšeným zápalom a hypnotizuje ma ako kobra. Nanešťastie pre neho, je tu istý nie nepodstatný zádrheľ z mojej strany: čo ako by som rád, pánboh mi jednoducho nedoprial byť gay. Pritom, nie že by som sa nesnažil - pár ružových košiel už som vynosil, príslušné kluby i stránky navštívil a stále nič, kamarát sa nezdvihol ani o piaď a chalani ma stálen neberú. No môžem ja za to?

Preto teraz chytám z chlapíka paranoje. Nech si je aj vtipný a všetko, na svoj vek dokonca fešák, ale fakt nemôžem, nedá sa. E e. Bojovať so zákernou heterosexualitou je jednoducho nad moje sily. A to som ešte nespomínal, že má chlapík rodinu, to by som si fakt nechcel zobrať na triko. Preto, čo ako je to kruté, musím povedať nasledovné: s Marošom Kramárom si zjavne nie sme súdení, môže si na mňa robiť oči aké chce. Možno v inej dobe, na inom mieste. Tu a teraz, bohužiaľ.

Povedz, Maroš, prečo musí byť ten život niekedy taký pes?