Včera bola domová schôdza. Zatepliť dom treba, nech už nie sme za sráčov zo starej bytovky a ušetríme nejaké lóve. A tak som bol prinútený stať sa na dve a pol hodiny svedkom už tradične plamennej debaty miestnych vševedov a generačného merania ich vtákov. Aby bolo jasné, mne takmer všetky hromadné stretnutia, kde ľudí nespája nič povahového charakteru pripadajú smiešne a trápne a toto bol celkom úprimne jeden des.

Kým sa hovorilo o technických detailoch, dalo sa to vydržať, chvíľami to bolo dokonca zaujímavé. Akonáhle však došlo na peniaze, vypuklo peklo. Starý pán menežujúci všetku tú šarádu sa minimálne dvakrát vyjadril, že on to môže celé jebať a že si to môžeme robiť sami (keď sme takí múdri, ako inak). V pohode, dedo, pomyslel som si, minimálne ja si to robím dosť často, ale dík za radu. Oproti minule, keď sa po schôdzi nechal pol hodinu presviedčať, ako veľmi si jeho prácu ceníme a nech nás chudákov nenechá v štichu, to však bol aj tak pokrok.


Pri výbere firmy solídne prituhlo a dedo začal každú otázku brať osobne. Kým sa na veci už dávno povedané sotva zrozumiteľne pýtal nejaký ešte starší dedulo než on sám, bolo to OK. Potom sa však do veci vložil fúzatý ekonóm stredného veku, ktorý má s dedom celkom zjavne rozbehnutú slušnú hate agendu a, nanešťastie, i celkom trefné postrehy. V tak neskorú večernú hodinu však dedovi už nie celkom dochádzali poukázané súvislosti, dookola si omieľal svoje a mňa išlo jebnúť. Fúzačov útok bol však s pomocou rozhočenej piče nerozumejúcej tomu ani hovno úspešne odrazený a o slovo sa prihlásil pomerne mladý chalan s niekoľkými celkom pochopiteľnými otázkami typu prečo práve táto firma a prečo o nej musíme rozhodnúť v deň, keď sme o nej prvý krát počuli, veď ide predsa o pekných pár miliónov.

Starešina začal zúrivo šermovať dokola svojou poctivosťou a jeho litániám nebolo konca kraja. Ako v tomto svete už na poctivosť všetci serú, ale on už bol raz tak vychovaný a jednoducho s tým nevie nič robiť, no smola, on je proste stará škola. Ako sa snaží ako taký kokot a stále sa nájde nejaký iný kokot, čo chce ničiť jeho prácu. Myslel som, že sa postavím a navrhnem mu medailu, snáď by ho to upokojilo. Mladý sa bránil, koľko vládal, že veď sú to predsa všetko normálne otázky, ale s niekým, kto pamätá ešte prvú republiku, sa logicky argumentuje ťažko. Dúfam, že aj ja raz budem taký a mladí ma budú nenávidieť. To musí byť paráda, dojebávať ľudí z titulu veku.

Nakoniec sme sa predsa len uzniesli na pár veciach, o ktorých polovica prítomných mala sotva väčšiu než hmlistú predstavu a rozpŕchli sme sa späť do našich čoskoro už zateplených krabičiek od sardiniek. Haleluja. Dúfajme, že sa v nich neuvaríme.